Ahojte všetci… dlho som nepísal.
Úprimne, som sám v šoku, ako rýchlo ubehlo toľko času. Ani som nečakal, že na tak dlho zmiznem. Všetko bolo zároveň banálne aj nebanálne — odišiel som na cestu, do džungle. Áno, do skutočnej džungle, bez signálu, bez internetu, bez všetkého, na čo sme zvyknutí.
Najprv to bolo ako vždy: príroda, trochu adrenalínu, nové miesta, zážitky. Ale potom sa stalo niečo, čo ma úplne vytrhlo z bežného života. Ocitol som sa medzi jedným izolovaným kmeňom — áno, takým, ktorý žije podľa svojich vlastných pravidiel, bez kontaktu s vonkajším svetom. A tam som stretol Jej.
Ani neviem, ako to opísať bez klišé… Je to dievča z kmeňa. Mladá, krásna, s akousi vnútornou silou a jednoduchosťou, ktorú my v našej civilizácii už dávno nemáme. Takmer sme si nerozumeli slovami — ale, čo je zvláštne, rozumeli sme si srdcom.
Tak sa začal náš vzťah. Áno, skutočný, blízky.
Neplánoval som tam zostať dlho, ale každý deň po jej boku ma akoby odpájal od zvyšku sveta. Nechýbal mi internet, ani správy, ani každodenný zhon. Jednoducho som žil — s ňou, v rytme prírody, v ich každodennosti, rituáloch, pri ohni, v daždi, pod hviezdami.
Neodišiel som preto, že by som chcel, ale preto, že som musel. Termíny, záväzky, realita sa prihlásili. Ale počas celého toho času som nebol len „na cestách“. Prežíval som niečo veľmi dôležité. A áno, teraz som opäť tu. Snažím sa vrátiť do bežného rytmu — aj keď vo vnútri už veľa vecí nie je ako predtým.
Ďakujem všetkým, ktorí na mňa počas toho času mysleli a čakali.
Áno, žijem. A možno som sa trochu zmenil.